reklama

Amaelle

Ravi sedel aj tento piatok na svojom mieste. Rozpadnuté schody pod jeho maličkým cesnakovým zadkom zapraskali, keď sa posunul kúsok naľavo, aby mu slnko nesvietilo priamo do očí. Nepomohlo. Potriasol teda hlavou a šedivé zlepené vlasy mu padli frajersky do tváre. Takéto sedenie bolo pre Raviho rutinou. Sedával tu deň čo deň, celé hodiny, mesiace a vlastne celé roky. Rodinu má, no bohužiaľ, či našťastie (?) nevie, kde je. Ravi je čudák. Nebýval však vždy taký.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Odkedy ale žije v Alžírsku, pije ich kávu a navštevuje ich psychiatra, dejú sa okolo neho čudné veci. To, prečo sa presťahoval práve do Alžírska ani sám nevie. Jednoducho sa raz ráno zobudil, zbalil si kufor, dal svojmu psovi Jauffretovi obojok a odišiel z domu. Ravi bol vlastne taký flegmatik. Nemal čo stratiť, tak sa túlal po svete a zakotvil tu. Na juhu Alžírska. Chalupu, v ktorej teraz žije, našiel opustenú a schátralú. Neopravoval ju. Nebolo treba. Už tu asi tri roky nepršalo, takže deravá strecha mu neprekážala. Keď sem tam zafúka vietor, má aspoň čerstvý vzduch priamo zhora. Býva na samote. Do mesta chodí zásadne pešo a zásadne bez paličky, ktorú mu lekár predpísal. Vodu čerpá z desaťmetrovej studne, ktorú si sám vykopal, inak by zomrel od smädu. Zásadne sa stravuje len jedlom z konzerv, najčastejšie je to zelená fazuľka a sem tam nejaké to mäso, tiež konzervované. Iným výrobkom veľmi nedôveruje. No nebýval však vždy taký. Jedno bolo jeho veľké sťahovanie a druhé udalosť, ktorá sa stala pred rokom...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ÿ Ÿ Ÿ Ÿ Ÿ 

Vonku bolo horúco. Vlastne uňho býva vždy vonku extrémne horúco, ale dnes to bolo výnimočné. Ravi sedel na priečelí svojho domu, pozoroval vysušenú trávu, ktorá sa pod ťarchou saharského slnka nepohla ani o milimeter. Asi po dvoch hodinách vysedávania sa obzeral okolo seba, no nikde ho nevidel. Jauffret už dlho nezaštekal, kde dofrasa je?! pomyslel si Ravi a šiel ho hľadať. Obišiel rozpadnutú chalupu a zalapal po dychu. Jau... nedokončil, len si k nemu kľakol a tíško zastonal. Jauffret ležal nehybne, takmer už nedýchal. Ravimu stiekla slza na špinavé nohavice. Vedľa Jauffreta ležal mŕtvy škorpión. Koľkokrát som mu došľaka hovoril, aby sa s nimi nehral?! Veď nie sme doma vo Francúzsku, šak to nie sú cvrčky! Vzdychol si, keď vstával a išiel do chalupy po pušku. Nechcel, aby sa Jauffret trápil, vedel, ako mu jed rozožiera jeho nádherné zlatisté telo. Bolelo ho to, no predsa stlačil spúšť. Spolu s výstrelom sa ozval do šírej pustatiny starcov výkrik a bolesť sa rozliehala po okolitej ničote. Sadol si k nemu, hladkal ho a jeho ešte horúcu krv nechal, nech sa mu vpije do nohavíc. Nech ho má stále pri sebe. Zostal na svete celkom sám... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno sa prebudil vedľa chladného Jauffreta. Ešte chvíľu pri ňom potichu sedel, pomodlil sa zo štyri modlitby a šiel po lopatu. Spravil mu krásny hrob pod starým vysušeným stromom, ktorý mal Jauffret tak rád. A vtedy si uvedomil, že je na svete naozaj sám. Sadol si znova na vŕzgajúce schody a sedel tam hádam dva dni. Nejedol, len sa z času na čas prešiel k studni a napil sa chladnej vody. Pozeral do prázdna. Zrazu ho však trhlo a odhrnul si vlasy z tváre. V týchto končinách už dávno nikto nebol. Človeka nevidel ani nepamätá. Občas sa sem zatúla nejaká hyena, aby skontrolovala, či starec ešte žije a potom sa sklamane vždy vráti k svojej svorke.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prichádzala som k nemu pomaly. Vážila som každý krok, no vedela som, že nastal ten správny čas. Už dva roky ho pozorujem, Ravi o tom však nevie. Niekedy som si aj myslela, že cíti moju prítomnosť, no bol vždy taký zabratý do svojich myšienok o nevydarenom živote, že som to hneď aj zamietla. Teraz, keď bol konečne úplne sám, som sa mohla objaviť. Viem, že ma potrebuje, že musí mať pri sebe niečo, čo mu bude pripomínať to ľudské teplo. Prichádzam k nemu a starec ku mne naťahuje ruky. Obtieram sa pomaličky okolo jeho nôh a on slastne zatvára oči. Aké príjemné, zastoná Ravi a pohladí ma po tmavej hlave, prstami sa zastaví pri ušiach. Som hrdá a preto sa nenechám hneď celkom ochytať. Potiahne ma za dlhý chvost a ja protestne zamňaučím. To si nezvykaj, odkazujem mu a vraciam sa naspäť do svojho úkrytu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prichádzam k nemu každý deň a dovoľujem mu čoraz viac. O mesiac už pradiem v jeho lone a on sa znova usmieva. Má dôvod na radosť, má niekoho, kto je iba jeho. Dal mi meno. Amaelle, voda!, zvykne na mňa zavolať, keď oddychujem v chládku. A ja prídem, obtriem sa mu chvostom o krk a zapradiem. Amaelle bola jeho vnučka. Jediný člen rodiny, ktorý nebol skazený peniazmi. Snáď len preto, že bola ešte bábätko. Za ňou mu bolo najviac smutno. Často mi o nej rozprával. A často mi vravel aj o tom, ako ho zožiera choroba. Že sa pred ňou snažil utiecť sem. Prvé dva roky bolo dobre, no vrátilo sa mu to. Preto už rok nevidí. Oslepol v deň, keď odišiel jeho milovaný Jauffret. Mňa pozná len po hmate. A keď ma hladká, viem, že pomaly prichádza jeho posledný deň... Teraz, keď sme sa našli...  Teraz, keď už nie je celkom sám...   

Lucia Kulihová

Lucia Kulihová

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stará duša v mladom tele... Zoznam autorových rubrík:  Aj takéto veci sa stávajúBratislavaKnihyMoje...Amerika mojimi ocamiV inom svetePodarilo sa...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu