Priznam sa, nikdy ma hory nejako zvlast nelakali. Moji rodicia sa uz odmalicka vo mne snazili vzbudit zaujem o turistiku. Vysledok bol asi taky, ze som sa proti tomu burila ako som len mohla. Jednoducho ma "lozenie" po horach nikdy nelakalo a ani nenaplnalo. A tak rodicia zacali chodit do hor bezo mna a ja som si uzivala caro nasho bratislavskeho mestecka. Ked som si vybavovala program Work and Travel v Amerike, velmi som nevedela, kam idem. Hovorila som si, Montana, fajn, aspon uvidim taku tu pravu neskazenu Ameriku. Hory, a najma National Glacier Park, som k Montane akosi zabudla pripocitat. Seattle, moja prva zastavka v Statoch, ma trosku desil. Obrovske auta rutiace sa prilis velkou rychlostou na cervenu a uplne prazdne ulice. A potom ma este viac vydesil National Glacier Park. No vydesil asi nie je to spravne slovo, ale to, co som citila po prichode sem, sa k tomu vydeseniu trosku blizi. Par dni mi trvalo, kym som si zvykla na fakt, ze budem priblizne tri mesiace obklopena touto nadherou a dynamika mesta, na ktoru som odjakziva zvyknuta sa vytrati z mojho zivota. Ja, co som mala vzdy koprivku z hor, sa teraz nemozem vynadivat na tu krasu. Je to tu naozaj ako v raji. Daleko od vsetkeho. Od mesta. Od ludi. Od tej hrozy, co sa vonku deje a ja sa o nej dozvedam len z mailov. Vyjdem pred dormsy {nase ubytovanie} a pred nimi sedi zajacik alebo syslik. Medved grizzly sa volne pohybuje po okoli. Najdu sa tu miesta, kam este nikto nikdy nevstupil. A mna to fascinuje. To, ze som zrazu na mieste, ktore mi odhaluje aj ine stranky zivota, ja zrazu spoznavam veci, ktore by som asi v meste nezazila. A najma, mozno konecne nachadzam samu seba...
