Mala som krátko po štátniciach, po stresujúcich troch týždňoch učenia a vyčerpaná som si sadla do lietadla smerujúc do Egypta. Prvé dni boli fajn. No potom sa začali objavovať závraty, pocity na odpadnutie a vracanie. Nič príjemné. Neraz sme sa tak s priateľom zbalili a odišli od bazénov. Prvotným vysvetlením bolo, že sme v inej krajine, je to spôsobené horúčavou, jedlom, jednoducho som hľadala všetky možné príčiny, len aby som si svoj stav odôvodnila. Symptómy sa však rozšírili o neuveriteľný strach, úzkosť, tlak v hlave a zaliehanie v ušiach (ktoré som pripisovala nevyrovnanému tlaku v ušiach ešte doznievajúceho z letu). To najhoršie, čo mohlo prísť bolo, že som nemohla spať. Cez noc som bola aj päťkrát hore, zaspávala som s príšerným strachom, že zomriem a ráno sa neprebudím. Vtedy som tomu neprikladala žiadnu váhu, hovorila som si, že je to ešte doznievajúcim stresom zo štátnic, nedokonalého uvoľnenia a podobne. Samozrejme, po dovolenke sa to objavilo znova. Búšenie srdca, triaška. Praktická lekárka urobila testy na všetko a zistilo sa, že som úúúúúplne zdravý človek, čuduj sa svete. Bola som bezradná, no ona mi vtedy veľmi pomohla. Viete, niektorí ľudia ťažko príjmu fakt, že aj oni môžu mať niečo spoločné s depresiou, resp. s problémom podobného typu. Máličko serotonínu (hormónu šťastia) v mozgu spôsobuje to, že je človek nešťastný, no môže mu spôsobiť aj oveľa vážnejšie problémy. Diagnóza praktickej lekárky sa u psychiatričky potvrdila. S liekmi sa to dá celkom pekne vykryť, aj keď treba chvíľku počkať, kým začnú účinkovať. Pani "Panická" ma teda už tak často nenavštevuje, máličko serotonínu sa zmenilo na omnoho viac a hlavne, veľmi mi pomáha, že sa prebúdza jar, aj keď dnešné počasie tomu až tak nenasvedčuje.
Veľa som čítala o panickej poruche na internete, existujú fóra a google nájde prakticky všetko. Zistila som, že v tom nie som sama, že tým trpí viac ľudí, ako som si myslela, dokonca veľmi veľa mladých ľudí v mojom veku. Je to tým, že žijeme v dobe, ktorá nás neustále ženie dopredu k lepším výkonom, len aby sme boli najlepší študenti, naj pracovníci, naj deti alebo rodičia, jednodochu z nás táto doba tvorí akéhosi nadčloveka, ktorý musí zvladnuť všetko na milión percent, pretože inak nie je dobrý pre túto spoločnosť. Najväčším spúšťačom "Panickej" je stres. A ak sa s "Panickou" nechcete kamarátiť, musíte vedieť, ako ten stres zvládnuť, alebo sa mu čo najlepšie vyhnúť. Nákupné centrá nemusím a ani do nich nechodím, pretože to najhoršie vplýva a vtedy sa práve tá príšera zobúdza. Okrem toho, že kamošku "Panickú" vyháňate z príbytku psychiatrom, dobrým vymetačom tohto diabla je aj dobrý psychológ a terapia, tiež aj rôzne dychové cvičenia, chodenie do prírody a tiež aj nachádzanie vlastných spôsobov boja s neželaným hosťom. A čo je najlepší liek? Stretnúť sa s človekom, ktorý trpí rovnakým ochorením, pretože len ten vás dokáže najlepšie pochopiť. Ja som také šťastie mala (ďakujem Vám Sonička :)) a veľmi to zmenilo môj pohľad na "Panickú". Ak veríte na karmu a minulé životy, verte tomu, že ste si to niečo preniesli do tohto a musíte to prežiť. Ak ste tvrdý realista, tak to proste prekonáte s pomocou liekov. Každý sa lúčime s "Panickou" iným spôsobom. Je však dôležité zistiť, o čo ide. Niekedy je to zložité, pretože "Panická" sa podobá na množstvo chorôb a vyvoláva vo vás falošné pocity (nádory na mozgu, skleróza multiplex a iné, to sú zvyčajné choroby, ktoré zvyknú lekári indikovať pacientom predtým, ako sa zistí, že sa dávno "kamošia s Panickou"). A čo je najhoršie, človek sa dlho hanbí povedať svetu pravdu o tom, že v jeho tele sídli neželaný hosť. To je, ako keby ste sa hanbili za to, že idete k praktickému lekárovi s angínou...
Prajem všetkým ľuďom, ktorí sa denne stretávajú s pani "Panickou" (a možno o tom zatiaľ nevedia), aby nabrali odvahu a našli dobrého lekára, ktorý ich zbaví tejto ježibaby. Nie je nič príjemnejšie opäť prespať celú noc a tešiť sa zo života tak ako predtým, kým ste túto "pani" nepoznali. A tým, ktorí sa úspešnie liečia, držím palce, nech už sú za vodou :)
P.S.: Ani lekári nie sú niekedy dosť informovaní o tejto chorobe, o sestričkách nehovoriac. Len pred troma dňami, keď ma prijímali na Kliniku ústnej, čeľustnej a tvárovej chirurgie kvôli neposlušným osmičkám (o tom inokedy), sa ma sestričky spýtali, či mám nejakú diétu pri Panickej poruche!!!! A lekárka na oddelení nemala ani tú snahu zistiť, čo znamená Panická porucha, tak na vizite povedala primárovi, že trpím ortodento fóbiou, inými slovami, že sa bojím zubárov. Bohužiaľ, nebolo mi smiešne ani jedno, ani druhé. Skôr si myslím, že čosi (alebo ktosi) ide dolu vodou....
No aj tak.... Hlavu hore :)
